Denník úchyla

Alebo nelogický svet, ktorý žijem.

O tom, ako som dnes prežil hrdosť.

Keď už som strácal aj poslednú nádej, že sa s Velebnosti vôbec ešte stretnem, napísal som mu, že potrebujem oprať veci. Kedysi mi totiž povedal, že mu môžem kedykoľvek zavolať a on mi pomôže aspoň tak, že mi operie oblečenie. A ono to zabralo. Prišiel som k nemu a on sa správal presne tak, ako nechcel, aby som sa správal ja. Ako keby všetko bolo v poriadku.

Mať v láske istotu a istotu v živote, ale mať jedno nezávisle od druhého....

Som zvláštny človek. Študujem technickú vysokú školu, mám rad exaktné vedy, ale napriek tomu verím horoskopom, aurám a znameniam trebárs aj na volských semenníkoch (v podstate je to inteligentný vtip, keď sa zamyslíte). Uvedomil som si, že existuje pieseň, ktorú som už niekoľkokrát prežil. Či už slabo, plytko alebo tak intenzívne, že som sa na ulici rozplakal a nemohol prestať... Energia tejto piesne je skrátka niekde vo mne.

A život šiel skutočne ďalej...

Štyri nedele dozadu som bol doma, tlačil si nejaké veci do školy, keď tu zrazu do izby vtrhla otcova manželka, s ktorou som mal doteraz skvelý vzťah. Vypočul som si, že som bezohľadný. Že netuší, čo proti nej mám, ale už je toho moc. Najprv som myslel, že si robí nejakú čudnú srandu, ale keď som sa dozvedel, že som ešte aj neslušný a drzý (čo je výkon, ak ste v reálnom kontakte asi 5 hodín za týždeň), začal som vážne uvažovať, či som sa zobudil po mesiaci bez toho, aby som si pamätal, čo sa dialo.

Marek náš rozchod zobral nie veľmi vážne. Keď som mu ale vysvetlil, že to nemá zmysel, pretože k nemu už takmer nič necítim, pochopil to. A začal piť. Ešte pár týždňov dozadu mi tvrdil, že už nezačne, aj keby sme spolu neboli. Neveril som. Konečne som spravil správne...

Keď už som použil také expresívne slovo, bolo by fajn ho aspoň podložiť. Tak ak chcete, čítajte, čo nové v mojom živote.

Blogy som začal písať preto, aby som dal to, čo cítim najavo. To však je len časť dôvodov. Vždy som dúfal, že sa nájde niekto, kto si ich bude čítať rád, niektoré možno dookola. A v kútiku duše som dúfal, že možno budem niekedy deťom svojich kamarátok rozprávať, ako šialene ma spoznal ten pravý. Tento blog, môj prvý anonymný, som si založil preto, aby som sa nebál písať úprimne o veciach, o ktorých sa hanbím rozprávať. No napriek tomu sa občas snažím vyzerať trochu lepšie. Uberám si na naivite, pridávam na sile... Ale asi pred hodinou som si uvedomil, že sa klamem už strašne dlho.

Ako som pred dvoma týždňami zažil malý zlom vo svojom živote...

Alebo Amélie z Montmartru...

Trochu patetické zamyslenie sa na dnes.

Alebo veci, čo sa ťažko počúvajú...

Alebo ako sa namotávam tentokrát a ako sa bojím, že to dopadne tak, ako vždy doteraz.

"...but you still have hope. And we've all come here tonight to tell you that hope will kill you... So you can just stop that." Povedala raz jedna výnimočná persóna... A mala pravdu. Hovorí sa síce, že nádej umiera posledná a bude to tým, že umiera s nami. Ale už nikto nespomína, že možno práve tá naša pseudosmrť (známa tiež ako sklamanie - rozčarovanie, vytriezvenie, zdroj: Výkladový slovník do vrecka) je spôsobená nádejou. Falošnou, samozrejme.

Aká je šanca, že robím veci správne, keď v poslednej dobe jednoducho nie som šťastný? Už ani z maličkostí...