Denník úchyla

Nie. Keď som vzdal vety typu Ja proti tebe vážne nič nemám, zrazu mi došlo.
- Ja už viem, čo o tu ide, - povedal som a v tom momente mi celý ten rozhovor prišiel úbohý.
A áno, nemýlil som sa. Netrvalo ani 30 sekúnd a téma prešla k skutočnému problému. K peniazom.

Dozvedel som sa, ako si nevážim, čo pre mňa robia.
- Pozri sa, otcovi zrušili ďalšie štyri zmeny za mesiac a ty si tam v Bratislave žiješ a nezarábaš, - povedala osoba, ktorá v živote na vysokú nechodila. Ktorá nezažila tie prvé týždne, kedy neviete trafiť nikam, keď nemáte nič vybavené, keď s úžasom sledujete, že píšete už na 60tu stranu v zošite a nestíhate sa učiť. Keď trčíte na odpornej intrákovej izbe s cudzími ľudmi, s ktorými si veľmi nerozumiete, keď v jednom kuse jete rožky s paštékou...
- Preboha, veď sa ledva stíham učiť na všetky zápočtovky...
- Koľko ľudí chodí na výšku a zarába si popri tom? A keď sme ti v lete s ocom povedali, aby si si šiel zarábať, tak si povedal, že potrebuješ oddychovať po maturite. Celé mesiace si len "oddychoval".
- Prečo ste mi to nevyčítali vtedy, keď je to teraz taký problém?
- A včera? Nemohol si sa včera učiť? Keby si pol dňa nebol doma, mal by si čas. A nemysli si, že ti budeme platiť životnú poistku, aspoň nie do konca roka.
Toto ma dostalo.. Deň predtým som bol totiž s mamou, ktorú som viac ako mesiac nevidel. Trápne vyskakovať kvôli tomu. (inak aj to som si vypočul, že máme vysoké nájomné - moja chyba)... A tá poistka....
- Veď však s tým prišiel oco, že keď budem behať každý týždeň busom hore-dolu, mal by som si dať poistku!

A po tejto vete som už len neveriacky krútil hlavou nad všetkým, čo mi bolo vyčítané a za čo som súčasne nemohol.. Po ďalších piatich minútach konečne odišla z izby, ktorej poviem "moja" už len, aby ľudia vedeli, ktorý priestor myslím. Za tónov pesničky s prostým textom "I'm done with you" som dobalil svoje veci a zavolal som - kto uhádne komu, vyhrá...hm... asi 1 cent (je to totiž jasné) - Marekovi.

Odvtedy som neprišiel domov.
Odvtedy chodím na víkendy za Marekom.
Musel som sa začať skutočne snažiť vychádzať s ním. Nechcem sa vrátiť niekam, kde som len arogantný blbec, ktorý akurát ťahá peniaze a inam, ako k Marekovi vlastne ísť nemôžem...
A teraz? Teraz sa snažím s Marekom vychádzať, pretože som si uvedomil, že tá naša iskra, ktorú som pred mesiacom prestal cítiť, už nevzplanie. Ale to je fajn. Zapálila totiž taký nenápadný ohník. Ten tam niekde horí, nie je ho veľmi cítiť. Ale keď je chladno, tak ten náš ohník vie usušiť moje a naše slzy.

Brazílčanovi som sa neozval. Až mi napísal SMS on, že si som v poriadku. Odvtedy sme si prehodili len pár viet, pretože Marek žiarli práve na to, že chodím na JNZS (jednu nemenovanú zoznamovaciu stránku). Vždy žiarli na to, na čo nemusí. A na to, čo by mu mohlo dať obraz o tom, čo mi vadí alebo chýba (lebo keď mu poviem sám, neberie to vážne), viacmenej kašle.

S Nosorožcom sa situácia nezmenila, čiže žiadne rozhovory, žiadna komunikácia, nič. Je to asi aj dobre, nemám mu, čo povedať. Ale neustále ma škrelo, ako sa to medzi nami vyvinulo. A potom som dnes ráno cestoval od Mareka do Bratislavy a pustil som si Don't Believe in Love od Dido a znova som sa zamýšľal nad textom. A zrazu to bolo. Mal som odpoveď na otázku "prečo?". Pochopil som, aké je to, keď má niekto rád prítomnosť toho druhého, ale necíti k nemu nič viac. Dokázal som sa na vec pozrieť trochu menej subjektívne a bez trpkosti. Povedal som si, že mu napíšem a poviem, že keď chce, môžme sa občas porozprávať.

Z nevysvetliteľných príčin však on napísal mne. Trochu sme pokecali, spýtal sa, že či mám už frajera... Povedal som mu, aká je situácia a on reagoval len, že sa mu páčilo, ako som tvrdil, že sa k Marekovi už asi nikdy nevrátim. A nazval ma milým dieťaťom.

Neviem, no. Je to určite osud, ľúbiť niekoho, potom ho nenávidieť, túžiť ho už nestretnúť a potom ho znova bozkávať... Už milionkrát som rozmýšľal, či je to moja neschopnosť odpútať sa od trochu istejšej prítomnosti alebo proste pravá láska, osud. Neviem. Odpoveď asi dlho ani poznať nebudem. Ale už sa nebudem ani pred sebou hanbiť za svoje rozhodnutia. Robím, čo si myslím, že je najlepšie a občas robím to, k čomu ma život donúti. Som to ja a žijem, ako viem.

You can love me or leave me...