Denník úchyla

Už som chcel ísť spať, ale uvedomil som si, že aj tak budem ešte dlho rozmýšľať nad sebou a utápať sa v sebaľútosti.
Dôvod je znova prostý. Po rozhovore s ním, som si totiž uvedomil, že sa k sebe skutočne nehodíme. Rozhovor bol síce o vymyslených seriálových postavách, ale ich analýzy a naše postoje k nim boli vlastne postoje a analýzy nás dvoch. (Áno a podobné, ako som zámerne prehliadal už dávnejšie) Jednoducho, našli sme rozdiel trochu závažnejší ako to, či radšej čierne alebo zelené olivy.

Začína mi byť zo seba už zle, stááále dookola zažívam to isté. Prihlúplo a naivne očakávam nereálne a potom sa čudujem, že to štípe, keď spadnem na zem priamo na otvorené rany a priamo do piesku...
Ale, napriek tomu, že som ešte nedávno bol v tom, že ľudia sa nemenia, predsa len slzy pália o trochu menej, keď už nevychádzajú z neočakávanej zrady, ale len z ľútosti, že sa to nestihlo dostať ďalej. Že to nestihlo spôsobiť väčšiu bolesť.