Denník úchyla

Expozícia

Na JZS (jednej zoznamovacej stránke - zapamätajte si to už!) som sa asi začiatkom roka spoznal aj s "Velebnosti". Velebnosti je 25-ročný muž, ktorého som už raz nazval Máriom z nedostatku tvorivosti. Velebnosti je človek, ktorý má charizmu ako uznávaná sánky-znižujúca dáma, vyjadruje sa sofistikovane ako vysokoškolský profesor, stále však úprimne a bežne ako každý z nás, no bez servítky ako drevorubač. Má televíziou-prinesený a širokouznávaný vzhľad klasického gaya, no pohľad nevinného a krásneho dieťaťa. Študoval teológiu a pracoval aj na fare. Nebol farárom, ale ľudia ho tak brali...

Kolízia

Čas: niekde po Marekovi a počas Nosorožca
Prestupoval som z busu, čo mi šiel od intráku, na druhý, ktorý šiel k Nosorožcovi a o lampu bol opretý Velebnosti. Vyzeral inak ako na fotkách, ale spoznal som ho v zlomku sekundy. Rozprával sa s nejakou ženou a ja, aby som mohol prejsť na druhú stranu cesty, som musel ísť tesne okolo neho. Pozeral som mu do očí a nekontrolovane som sa usmieval. On si ma všimol, najprv len skúmavo hľadel, potom ma spoznal a spontánne sa usmial aj on...

Čas: na ceste z finálneho zápočtového testu k Marekovi. Týždeň pred naším posledným rozchodom
Po tom, ako som si nestihol v buse sadnúť skôr, ako sa šofér pohol a skoro som tete oproti vrazil hlavo do lona, som si prvý krát pustil vystúpenie Norah Jones a užíval si, že mám uzavretý jeden predmet. Jej hudbu mám veľmi rád a tento live album bol ešte krajší...

Mal som teda patetickú náladu a keď sme zastavili na zástavke, kde som kedysi stretol Velebnosti, tak Velebnosti nastúpil. Mne sa stiahol žalúdok. Neskutočne som sa hanbil, mal som trému, nechcel som sa s ním rozprávať, niečoho som sa bál. A on si ma nevšimol. Sadol si predo mňa chrbtom a mne odľahlo. Ale zároveň som začal premýšľať, že či predsa len nemám niečo povedať. Asi minútu a pol som na neho pozeral. Nič viac som nemal. Moja zastávka sa blížila. Neviem, či to bolo tou pesničkou:
"If I were a painter
I would paint my reverie
If that's the only way for you to be with me"
alebo tým patetičnom (alebo oboma vecami), ale nemohol som sa neusmievať aj celú cestu k Marekovi a myslieť na neopodstatnenú, nečakanú, nelogickú a nemorálnu vec: "Velebnosti je tým mojím pravým."

Čas: Tretina decembra
Spontánne sme sa dohodli s Velebnosti, že sa stretneme. Od spomenutia tejto idey po naše stretnutie neubehla ani celá hodina...
Vystúpil som na zastávke, ktorú mi napísal a keď prišiel, chvíľu som len pozeral a potom som ho neovládateľne objal. Ihneď som pocítil strach z toho, že som to prepískol, ale neskôr mi povedal, že to sa mu na našom stretnutí veľmi páčilo. Prechádzali sme sa, rozprávali sa, smiali sme sa. Je fajn, keď má niekto podobný štýl humoru ako vy. A keď neskôr zistíte, že aj keď to nedáva najavo, rozumie takmer všetkému, čo poviete. Chápe hmlisté súvislosti a pamätá si takmer všetko... Hm, odchádzal som 00:12, mám to na lístku v peňaženke. Práve naň pozerám...

Čas: ...hm, neskôr
Prvýkrát po začiatku letných prázdnin som sa stretol s Kely a Alicou súčasne. Sedeli sme asi hodinu a pol v McDonalde, navzájom si updatovali informácie, hurónsky sme sa smiali, nadávali sme, sťažovali sme sa a podvedome sme škubali všetky tégliky a krabičky. Ja som potom šiel k Velebnosti domov. V jeho izbe som našiel na stene visieť päť mojich fotiek. A na okne mal položené ďalšie dve. To pre mňa znamenalo také nenápadné čiastočné naplnenie sna. Aby si niekto moje fotografie dal do rámika a zavesil...

Rozprávali sme sa, smiali sme sa, zabávali sme sa, pozerali sme Sex v meste, znova sme sa smiali, potom zas rozprávali a potom sme sexovali. Vrrrrr!

Čas: ...o pár dní
Znovu sme sa stretli, šli sme na prechádzku, zabávali sme sa ešte viac, znova sme sa veľmi dobre porozprávali o všetkom možnom. Dôležitom aj  zbytočnom...

Kríza

Potom sme sa však pár (dlhých) dní nestretli, pretože nemal čas, bol dlho v práci alebo bol veľmi unavený (="Bolí ma hlava..."). Mal ale lístky do divadla a nemal s ním, kto ísť. Tak pozval mňa. V ten deň som sa stretol s Alicou, boli sme na Vianočných trhoch, potom u mňa na intráku a potom znovu v meste. Tam sme sa rozlúčili a ja som čakal na Velebnosti.

Prišiel, neprehodili sme veľa slov, povedal, že je trochu chorý. Predstavenie bolo trochu trápne a suché. Pointa ale na konci bola fajn. Jednak preto, že už konečne bol koniec, ale aj preto, že bola vážne pekná. Prišli sme na zastávku, kde sme sa prvýkrát videli a spýtal som sa, že čo teraz. On nevedel povedať nič. Na to, že vždy vie, čo povedať, teraz bol akýsi mĺkvy. Povedal som, že by som rád šiel k nemu, ale ak je chorý a nechce, aby sme spolu už boli, tak stačí povedať, ja to pochopím a pôjdem na internát.

Popravde, nepochopil som. Naše cesty sa rozdelili a ja som na tmavom, osamelom intráku plakal a plakal.

(Neskôr mi povedal, že čakal, že toto bude naše posledné stretnutie. Ale že teraz = 30.12. je rád, že to tak nie je)

Čas: Pred Vianocami
Veci, ktoré mi Velebnosti opral už dávnejšie, u neho stále boli, pretože sme sa akosi stále nestretli. Bol som nahnevaný, pretože som s ním túžil byť stále. Ja som sa na predvianočnú sobotu rozhodol prísť si po svoje veci k Marekovi. Ušiel mi ale autobus a nestihol by som prísť na autobusovú stanicu. Velebnosti však so svojím kamarátom, bývalým a spolubývajúcim (to je jedna osoba), išli do mesta autom a zavolali mi, či mi nemajú doniesť tie moje opraté veci. Využil som to teda na to, aby ma hodili do mesta. Stačil mi jeden pohľad Velebnosti, aby som sa nedokázal hnevať. Len čisto túžiť...

Marek mi dal svoje darčeky pre mňa, ja som mu dal svoj (bolo to trochu kruté. A on mi dal toho teda veľa. A všetko sa mi hodilo... Veľmi blbý moment.) Zbalil som sa však a odolal som všetkému. Aj jeho plačúcej tvári na autobusovej stanici, keď som sedel v autobuse smer BA...

Čas: Vianoce
Prišiel som do mesta, ktoré mám čím ďalej tým menej rád. U maminy mi bolo fajn. Veľa sme sa rozprávali a ja som veľa relaxoval...

Na Štedrý deň som ale nemal veľa nálady. Možno aj preto, že Vianoce sú pre mňa fraška (doteraz to napríklad boli dve večere - u každého z rodičov), alebo možno aj preto, že sa blížila návšteva otca a jeho ženy. Tá však prebehla tak, ako sa dalo čakať. Ani len náznak toho, čo sa udialo. Len zdvorilé rozhovory, úsmevy a podobne... Ale prežil som.

Na Štefana som sa stretol s Kely a Alicou, šli sme do jediného normálneho podniku v Zapadákove a okrem iného sme si dali po Mojite. Ja a Alica alkoholické. Neviem, či to bolo tým, ale bolo nám skvelo. Porozprávali sme sa. Vlastne, tak ako vždy. Bude mi to znova veľmi chýbať. Celý semester...

Velebnosti trávil Vianoce u svojej sesternice (aspoň myslím, že to bola sesternica). Písali sme si každý deň. Väčšinu dní sme si po A4-kových správach začali liezť na nervy. Poďakoval mi za ďalší zničený deň a odišiel preč. Potom som mu napísal niečo o svojich pocitoch a že ma to mrzí, on mi vysvetlil niektoré svoje reakcie a zas bolo dobre. To sa takmer stále opakovalo.

Ešte pred Vianocami ma pozval tráviť Silvester u neho. Keď som sa ale spýtal, či to platí, povedal, že nevie, lebo to neprebral so svojimi dvoma spolubývajúcimi. Tak som sa dohodol s Alicou, že koniec roka strávime v Bratislave spoločne.

Peripetia

Velebnosti bol sklamaný, že skôr nevyriešil Silvestra, pretože chcel byť veľmi so mnou, ale ja som si už program našiel. 30-teho som však šiel k nemu a dohodli sme sa, že najprv budem s Alicou, ale po pol noci prídem k nemu.
- A opijeme sa ako dve svine, - povedal mi a začali sme sa smiať.
- Hm, vieš, že pijem málokedy. Ale posledný týždeň mám chuť sa opiť, - odpovedal som mu.
- Tak sa opime, - povedal (by reakciu, v ktorú som dúfal).
- Opime...

A opili sme sa. Znova sme sa veľmi rozprávali a on potom tvrdil, že som sa mu viac otvoril... V každom prípade sme sa aj veľmi nasmiali. Zažili sme spolu neskutočne veľa zábavy. Na druhý deň som s bolesťou hlavy a pocitom na zvracanie radšej ostal nehybne ležať v posteli, až kým mi nepomohol nejaký tajomný zázrak zamiešaný do veľkééého pohára vody...

Čas: Silvester & Nový rok
Ráno som sa teda vrátil na internát, aby som si odložil nejaké veci, trochu sa vyspal a veľmi teplo sa obliekol. Podvečer som šiel k Velebnosti a tam som si uvedomil presne to, čo mi povedal aj on. Veľmi si mi pomotal hlavu.
Potom som šiel za Alicou. S tou sme sa prechádzali, totálne sme zmrzli, ale zistili sme, že do pol dvanástej je otvorený McDonald na Hviezdoslavovom námestí. Tam sme presedeli dve hodiny pri čaji... Potom sme sa presunuli na Vajanského nábrežie, kde sme sledovali ohňostroj a skonštatovali, že bol horší ako tie, čo mávame v Zapadákove. A to ešte aj €uro prišlo!

Potom ma bola odkopnúť na električku, ktorá šla po okraj naplnená (ľudia na ľuďoch sedeli) asi 20 minút. Keď som sa po ďalších 10tich minútach došuchtal k Velebnosti, zistil som, že z oslavy, ktorá mala byť, sa veľa nekoná. Jeho dvaja spolubývajúci už spali. Tak sme znova skončili v klasickej polohe. Rozvalení na posteli v jeho izbe, sledujúc telku a rozprávajúc sa...

Ale nebola by zábava, keby nepriniesol náš dohodnutý nákup. Vodka s džúsom. Vzhľadom na to, že veľmi nepijem, stačila trocha a čoskoro som lietal. Okolo pol tretej sme však narazili na tú hranicu medzi mazlením a sexom....

Intermezzo
Veľa ľudí vníma homosexuálny vzťah tak, že niekto hrá ženu, niekto muža. A niekto to súdi podľa role v análnom sexe. Tak ja som potom žena. A čo velebnosti? Žena.
Muža som si zahral asi tak trikrát. Vždy len preto, že som to chcel skúsiť aj tak. Ale nemal som šťastie na "obojstranných" partnerov...
S Velebnosti sme sexovali už viackrát, ale nikdy nie takto. Myslím, že ten pocit bol vzájomný. Pre oboch nás to je niečo, čo sa nerobí len tak s každým. Možno skutočne je to ostatné len petting a toto je to skutočné spojenie....
Koniec Intermezza

Vodka v hlave, vzrušenie tam dole a zrazu nahý muž pod mojimi rukami... Potom nahý muž na mojich bokoch... A potom, po tom alkoholom rozmazanom, avšak chvíľou a voľou oboch previazanom pohľade, ste si zrazu bližší ako kedykoľvek predtým........

Eufória nie len zo vzrušenia. Eufória z mojej dlhšie pestovanej túžby a z tej jeho tiež.
Cítil som sa tak neisto. Ale zároveň tak krásne. Niečo z toho bolo pre mňa skutočne po prvý krát v živote. Chcel som to celým svojím telom a celou svojou dušou. Ten pocit, keď je zrazu všetko iné...

Jeho pohľad vravel "je to nádherné", ten môj "áno, je..."
Moje stony hovorili "nech tento moment nikdy neskončí", tie jeho naznačovali, že koniec sa blíži...
Kvapky môjho potu na jeho tele, kvapky nádherného okamihu v mojich očiach.
Dojatý som pozeral, ako sa ho napokon naša vášeň zmocnila a chcelo sa mi plakať ešte viac...
O pár veľmi dlhých sekúnd vášeň porazila aj mňa, moja zahmlená myseľ prestala fungovať. Chcel som kričať, ale nemal som hlas. Chcel som plakať, ale neboli slzy... Bol len on a ja. Zmizol celý svet...

Čas: o dva dni
Z práce som k nemu prišiel a prespal som. Bola sobota, ja som šiel znova do práce a on bol doma čakajúc na návštevu. Mali sme sa stretnúť, ak jeho mama odíde do večera, inak sa stretneme až v pondelok, pretože v nedeľu večer ide do divadla s priateľmi... (Hm, akože nemal by som nič proti, keby som mohol ísť tiež...)

Doobeda som teda kráčal na zastávku, pozeral na modré nebo a premýšľal. Zamilovanosť je nádherná vec. A ten pocit, že ste to ešte nezabudli, ten je proste oslobudzujúci. Prišiel som na zastávku a v pesničke, čo mi hrala, sa práve spievalo "keep moving". Veru. Veci prichádzajú, niečo ostáva, niečo odchádza... Ako som čakal na autobus, pozrel som do peňaženky a vybral som dve zalaminované fotky Mareka a dve fotky nás oboch. Chvíľu som premýšľal a potom som ich vyhodil do koša na zastávke. Už ich teda pri sebe nemám. Sú preč. Laminát a dva roky sú proste sviňa. To len tak roztrhať nejde. Jedine zahodiť.

Z práce som šiel s ukrutnou bolesťou hlavy. Bolo to fyzického charakteru, ale aj keby nie, pomohlo by to, že mi môj prvý "chalan" (rozumej starší muž), začal volať. Nezdvihol som, bol som v práci. Aj keby som nebol, nezdvihol by som. To už posledné tri roky aj niečo bola taká tradícia. Na nákup som šiel do Polusu, v ktorom som si spomenul na deň, kedy som tam bol prvý krát. Bolo to práve s Prvým. Spontánne sme sa vybrali na výlet do Bratislavy...

Čakajúc na električku som sa rozhodol zatelefonovať mu. A bolo. Rozprávali sme sa asi 20 minút. O tom, čo nové, čo sme, kde sme. Zarába si v Anglicku už takmer rok. Vraj aj vďaka mne to vymenil za robotu, kde drel od rána do večera a dostával minimálnu mzdu.

Bol som rád, že mu je lepšie. A bol som rád, že som sa zas v niečom zmenil a dokázal sa s ním po tak dlhej dobe rozprávať...

Čas: Na druhý deň (nedeľa)
V práci mi to zrazu bolo jasné. Chrípka. Bolelo ma hrdlo, hlava, chrbát. Mal som horúčku a plný nos. Nezabralo mi nič, čo som si dal. Preto som sa rozhodol, že si večer pôjdem kúpiť Coldrex. Bola nedeľa a zrazu žiadna otvorená lekáreň.

Velebnosti v divadle, musel som teda zatelefonovať niekomu inému, kto mi poradí. Bol ním Klamaný. (Je to tridsať aj niečo ročný muž, ktorý má na Severe bývalú ženu a dcéru, žije v BA a pracuje ako čašník. Už sa mu stalo veľakrát, že požičal peniaze a ubytoval u seba chalana, ktorý sa potom zrazu navždy vyparil a samozrejme nič nevrátil...). Ten mi poradil ulicu, ktorú som však nepoznal. Potom mi zatelefonoval Prvý, že či nemám chuť na rozhovor. Rozhovor bol o tom, kde mám zabočiť, aby som trafil do lekárne. Tá však bola zavretá. Vlastne všetkých 6, ktoré som videl, boli zavreté. Bola mi zima, mal som horúčku a nemal som zázračný Coldrex. Keďže som šiel okolo podniku, v ktorom pracuje Klamaný, zastavil som sa tam na ďalšiu radu a na horúci čaj. Naposledy som ho videl, keď prišiel za mnou do Zapadákova na rande a ja som sa mu potom neozval... Teraz mi ponúkol prespať u neho od utorka pár dní, pretože má voľno a môže sa o mňa postarať. Variť čaj a podobne...

Keď som šiel teda do siedmej lekárne, zistil som, že napriek tomu, že mala mať pohotovosť, je zavretá. Prvý mi však zatelefonoval a povedal, že na Račianskom mýte našiel nejakú, do ktorej keď zavolal, zistil, že je otvorená. Tak som teda konečne našiel liek a potom sa konečne dostal na internát. Napísal som Velebnosti sms, že som vo veľmi zlom stave a ak sa stretneme, bude sa musieť o mňa starať. To "ak" som tam dal preto, lebo som chcel byť zdvorilý a dať mu možnosť na výber. Ale ja som videl len jednu možnosť a tešil som sa na neho...

Katastrofa

Ráno, v horúčke a v hlienoch, čítam odpoveď:
Ahoj, Jeanvilko. Teraz som prisiel domow, No myslim ze nemas na co cakat, rano chod urcite k lekarowi.Na internate tam nejakych mate. Urcite chod.Hadam neplanujes ist do prace!Nemyslim ze by to bolo rozumne.Nebolo by dobre aby si ku mne chodil. S tym nesuhlasim. Musis to vylezat a obawam sa ze by s tym moji dwaja spolubyvajuci nesuhlasili. Rano k lekarowi.Drz sa a daj mi wediet.

Jedna z vecí, pre ktoré vyhľadávam partnerský vzťah je práve to, že sa má o vás kto postarať, keď s tým sami máte problém. Ale očividne, to, čo bolo medzi nami, k tomu nesmerovalo. Tak som sa so zásobou Coldrexu vo fľaši pobral do práce a mrzelo ma to. Liek mi ale začal zaberať a večer mi už bolo neporovnateľne lepšie. Zavolal som Velebnosti, že či náhodou nie je doma, či nemôžem prísť na návštevu. Povedal, že ide tiež práve z práce, tak sme sa stretli v meste a usadili v jednej reštaurácii.

Samozrejme, jeho osobnosť a pohľad mi nedovolili spustiť o tom, ako sa cítim nahovno a podvedeno, ale len sa prihlúplo usmievať z toho, že sme spolu. Spýtal sa ma, že čo mi je, lebo som akýsi čudný. Ale ja som tvrdil, že nič. Až keď sme obaja boli doma, som mu napísal, čo mám na srdci. Pohádali sme sa, znovu som mu zničil náladu a podobne. Napísal som mu teda potom mail a na druhý deň v robote -aj napriek tomu, že je za to veľká pokuta- som neustále kontroloval Gmail. Asi tak každých 5 minút. Nenapísal. (Ukázalo sa, že napísal práve, keď som odišiel...)

Keď som okolo tretej odišiel z práce, zavolal som mu. Dvakrát a ani raz to nezdvihol. Potom mi ale zavolal on.
- No, prosím, - veľmi neutrálnym tónom. Cítite nervozitu, ale žiadnu v tom nevidno.
- Ahoj, ja idem teraz z roboty a chcel som sa spýtať, či sa nemám staviť alebo tak...? - spýtal som sa veľmi milým tónom.
- Nie.
Od prekvapenia z toho, ako nechutne odporne to podal, som sa proste len uchechtol, - Dobre teda. Ahoj, - a zložil som.

Potom mi napísal podrývačnú sms a vypol si mobil. Tak som si povedal, že keď niekto takto trucuje, nebudem už viac volať, nebudem písať. Podvečer sme si znova prehodili niekoľko viet, nehádali sme sa už. Nechcel som mu znovu zničiť náladu. Aj keď som mal pocit, že ju má teraz permanentne zničenú kvôli mne...

Povedal mi, že o to tričko, čo mám u neho, ma nechce pripraviť, takže si poň môžem prísť a "keď bude záujem", môžeme sa porozprávať pri čaji. A to v spojení s tým, že mi napísal v predchádzajúci deň "mam ta rad ako cloveka ktoreho poznam aspon o nieco viac ako som poznal len cez net", dáva veľmi zlú depresiu...

Čas: Dnes (7.1.)
Dnes som mu poobede napísal sms. Že na neho myslím, že ma zaujíma, aký má deň a že dúfam, že nemá v práci veľký zhon ako posledné dni. Neodpísal.

Napísal som mu, že sa cítim blbo, keď neviem, kde je, ako sa má. Že chcem, aby sa mi ozval... Neodpísal.

Až potom večer sa prihlásil na MSN, napísal mi, že mi len o sebe dáva vedieť, zhrnul deň v práci. Napísal, že ide robiť poriadok a spať, lebo je unavený. A "drž sa."

Katarzia

Sprchujem sa a myslím na neho. Trochu plačem, trochu neprítomne hľadím na plesnivé steny kúpeľne...
Ako veľmi mi ten človek chýba... Ako veľmi mi ubližuje, keď odmietne byť so mnou. Ako ma hreje, keď mi povie, že sa už dlho s nikým tak nezabavil ako so mnou. Aké sladké sú jeho bozky. Aké je krásne mať niekoho, kto počúva všetko, čo poviete. Aké úžasné je byť chápaný v súvislostiach.

Aké dôležité je mať niekoho, kto vám za každých okolností povie, čo si naozaj myslí. Aké neobvyklé je cítiť sa tak blízko a zároveň vedieť, že je medzi vami priepasť. Aké iné...

Predstavujem si, čo by bolo o 5 rokov... Ľúbiť jeho, byť ním milovaný. Zároveň však byť stále samostatný. Presne tak, ako chce on navždy ostať a akého partnera chce mať. Cítil by som sa určite skvelo. Mať lásku, ale byť stále sám sebou. Mať v láske istotu a istotu v živote, ale mať jedno nezávisle od druhého.

Tam by som sa chcel vypracovať. Ale doteraz som nepoznal nikoho iného, kto by ma k tomu dokázal donútiť. A už vôbec nie niekoho, koho by som nechal. Moja jediná nádej zdvihla kotvy a stačí najmenší vánok a odpláva preč...