Denník úchyla

Písal som tu o osobe, ktorej som dal krycie meno Marek. Bol to niekto, koho som pred rokom a pol spoznal. No pred rokom a pol mínus zopár týždňov som spoznal lásku. Skutočnú. Lásku. Prosto lásku. Ale už to robím zas. Mením malinké detaily. V skutočnosti si myslím, že som ju spoznal už na prvom stretnutí. Nebol to prvý pohľad, ale prvé stretnutie. Moment, keď som sa vracal domov.

Rozišli sme sa, pretože mi proste vadí, keď niekto pije (1. môj otec si občas vypije. Naozaj občas, no asi sa mi to z detstva zafixovalo tak, že sa toho bojím. 2. pijem tiež, ale len veľmi málo a veľmi výnimočne. Ale abstinent nie som), fajčí cigarety a fajčí marihuanu. To sú veci, ktoré som pri ňom potlačoval, ale napokon som to nedokázal a rozišli sme sa. To však nebolo všetko. Vadil mi jeho kamarát, ktorý sa vlastne v skutočnosti volá Marek a ktorého on kedysi strašne miloval. Na Mareka nedá dopustiť. Tvrdí, že už to prekonal, veď Marek je ženatý, už má aj malého syna. Čo bolo, bolo. Tvrdí. Okrem toho s ním a ešte s ďalšími (viem ešte o jednom, ale mám pocit, že boli dvaja) heterosexuálnymi kamarátmi robil niečo, čo mi nedalo spávať. Nemával totiž sex, nie je najatraktívnejší. No je od nich starší a mal auto. Mal tlačiareň. Mal plno vecí, ktoré sa jeho kamarátom zišli. Výmenou za sex. Aby som bol presný za chladné ležanie niekde na jeho vodnej posteli. Za to, že si nechali fajčiť svojich mäkkých vtákov.

Natáčali sa, ako húlia ním vypestovanú marihuanu. On si ich natáčil, keď s nimi "sexoval". Mareka fotil, keď sa sprchoval. To všetko má zazálohované na mnohých DVD. Aby o to neprišiel. Pretože je to minulosť. Tvrdí, že si to pozerať nepotrebuje. Že čo bolo, bolo. Ale.... nedokáže sa ich zbaviť.

Raz som spravil zopár fotografií pri našich hrátkach. Doteraz to ľutujem. Podľa neho som jediná jeho láska, čiže je to iné. Ale stále. Sú to len nechutné fotky. Jedni z mnohých.

A samozrejme, klamal mi. Často a o veľa veciach. Zatajoval, manipuloval mnou a klamal mi.

Pár mesiacov po rozchode sme sa parkrát stretli. Maximálne sme sa spolu vyspali a ja som znova nemohol pokračovať kvôli tomuto. Ale ako som písal aj sem na blog, v deň, keď som zmaturoval, šiel som za ním. Pokračovanie som nenapísal. Malo byť o tom, ako som si uvedomil, že je správne nechať ho tak. Neľúbim ho už a vlastne ho nechcem. Že mi vlastne len niekto priveľmi chýbal, preto som za ním šiel.

Potom šiel na dva týždne do Francúzska a ja som bol presvedčený, že budem šťastný s niekym iným. S tým niekým iným som sa rozišiel, ale na občasne správy od "toho pravého" som odpovedal tak, že ho už vážne nechcem vidieť. On totiž prestal fajčiť marihuanu, prestal ju pestovať. Na Azúrové pobrežie šiel bez cigarety (dovtedy dve krabičky denne). Dokonca prestal s fľašou vína na dobrú noc. Ale noc pred odchodom sa opil a to bola pre mňa posledná kvapka...

Tri dni pred jeho príchodom späť na Slovensko som mu zavolal a dohodli sme sa, že sa stretneme. Prišlo u mňa k vyjasneniu. Dám mu totiž druhú šancu, o ktorú ma žiadal. O tú skutočnú. Keď mu budem oporou, aby už nepil ani raz za týždeň. V stredu, keď prišiel, chcel prísť pre mňa, mal to po ceste. Ja som ale veľmi nechcel kvôli tomu, že pôjde s mamou, proste som nemal na to náladu. Bol strašne sklamaný. Tak som mu povedal, že nie a bežal som na autobus. Prišiel som do mesta, kde býva a hodinu sedel na schodoch pred jeho panelákom. Až napokon prišiel. Bol rovnako škaredý, ako predtým, akurát opálený. Pokúšal sa ma zviesť ako predtým... (Sex s ním býval úžasný. Lepší som nezažil). No tentokrát... Okolo pol jednej v noci som sa s ním prosto vyspal. Bolo to fajn. Možno menej ako fajn. Nič extra. Bez tej onej úžasnej vášne... Ako suvenír mi priniesol model lode. Santu Mariu. Žiadna symbolika, prosto nevedel, čo mi má kúpiť.

Na druhý deň sme si spravili výlet do hlavného mesta, kde sme sa neskôr strašne pohádali, pretože sa dostal do nálady, kedy komunikuje ako autista, ale obviňuje mňa, že neviem rozprávať. Napokon sa to ale udobrilo a ja som šiel domov. Deň tretí bol koniec regulérneho školského roku a nostalgia ma donútila zúčastniť sa ho. Potom sme sa mali stretnúť. Povedal som mu, že musím ísť ešte niečo zariadiť. Po takmer hodine, keď som bol už v meste, kde býva, som mu zavolal, že už som voľný. Chcel prísť, no povedal som mu, že prídem ja. Potešilo ho to. Vždy chcel, aby som chodieval ja a on ma vždy zavezie... O chvíľku som mu zaklopal na dverách a on bol ešte štastnejší. Večer som sa konečne rozhodol, že pôjdem po jeho vôli na Sex v meste s ním. Film bol fajn, bol dosť dlhý, ale všetko sa dialo veľmi rýchlo. To ma veľmi znechutilo. Mali to byť dve nové série, nie vyše dvojhodinový umelý koncentrát. Ale to je nepodstatné.

V noci som musel spraviť zopár vecí, ktoré som mal dlho naplánované. Bol som v strese a unavený. Do druhej ráno som na tom pracoval a pomedzi to som sa hádal s ním. Znova komunikácia "na úrovni". Napokon som mal už ísť domov, ale spravil som iné. Ostal som. Prvý krát v živote som spravil niečo také. A prvý krát v živote som s nim strávil noc. Pravdu povediac, za dve hodiny som sa stihol zobudiť neuveriteľných 12 krát, počítal som to. Myslel som, že ma jebne. Nad ránom sme sa uchýlili k análnemu sexu, ale nevyšlo to. Čiže sme to radšej nechali na ručnú a ústnu klasiku. Napokon som sa po milión zobudeniach zobudil o deviatej ráno. Nasledoval sex. Tiež nič extra. Znova chýbala niekdajšia vášeň. Pozerali sme chvíľku TV, jedli sme, hádali sme sa, opravovali sme počítač...

Keď varil v kuchyni polievku, bol som za jeho PC a začal sa ňúrať v jeho dokumentoch. Narazil som na staré známe podklady na falšovanie vysvedčení a občianskych (ďalšia vec, ktorú som mu vyčítal... Ale "Také veci už nerobím, neboj sa.") Napokon som prišiel k istým priečinkom. Bolo smiešne, že som bol priečinkom medzi jeho bývalým a medzi jeho najlepším kamarátom Marekom. Prišlo mi to proste čudné. Našiel som tam spomínané chúlostivé fotky. Vymazal som ich. Vedel som, že si ich už určite zazálohoval, ale musel som ich vymazať. Zrazu sa to všetko vrátilo späť. Pri pohľade na tie fotky... Na fotky jeho kamaráta, ktorý sa zhúlieva na jeho posteli. Toho kamaráta, s ktorým sa kedysi pokúšal o sex....

Po ceste domov sme sa zase hádali. Vravel som mu, ako veľmi mi tieto veci vadia... Neskončilo to žiadno.
Na druhý deň, to jest dnes, som nad ním rozmýšľal a uvedomil si, že aj keby som akceptoval jeho Mareka, nedokážem akceptovať, že sa ten druhý kamarát u neho každý týždeň zhúlieva. A všetky tie fotky... Tá prítomná minulosť, ktorá je podľa neho už preč... Povedal som mu, že je koniec. On to pochopil, prijal, ale povedal, že ma aj tak bude milovať rovnako, ako neprestal za ten rok, čo sme spolu neboli.

Ja som sa uspokojil s tým, čo bolo jasnou ideou aj samotného filmu Sex and the City.. Človek musí byť tým, kým je. To je jediná správna cesta. Tak sme si ešte chvíľu vymieňali písmena. Ja som hodinu plakal. Smútok neustával. A stále dookola prichádza a ja stále plačem ako v prvú minútu. Pozerám na Santu Mariu, ktorú mám na poličke a plačem. Pretože ho ľúbim. Nikdy som ani neprestal. Skrýval som to, potláčal som to. Klamal som sa. Ľúbim ho, milujem jeho objatie. Milujem pocit, že je pri mne. No nedokážem byť s ním. Nie cez to všetko, čo robí, čo robil a aký je dokopy.

Posledné naše slová boli, že mi ďakuje za posledné štyri dni, ktoré boli také, aké vždy chcel. Po akých túžil. A že ma vždy bude ľúbiť.

Ja som mu poďakoval tiež. Nikdy som predtým necítil k nikomu to, čo k nemu. Ani nikdy po našom rozchode. A momentálne sa cítim strašne prázdny. Tak prázdny, že už možno ani nikdy nebudem ľúbiť niekoho tak ako jeho. Možno budem ľúbiť, no nie tak veľmi. Že mu ale napriek tomu ďakujem za to, že som zažil lásku, ktorú niektorí možno nikdy nezažijú.