On tam prosto stál presne tak, ako to on najlepšie vie. Úplne uvoľnene a usmievavo zdrbával snáď všetko, čo sa dalo a robil pri tom palacinky. A mne bolo príjemne. Nahádzal som teda svoju bielizeň do práčky, zjedol sladkú večeru a presunuli sme sa k nemu do izby. Vždy sme sa rozprávali úprimne, ale akosi prirodzene sme sa vyhýbali “nám”. Teraz sme ale toto ticho prelomili a rozprávali sa. On to, čo nestihol pochopiť, začal vidieť a ja som mu povedal to, čo som dovtedy nedokázal.
Keď sme začali rozprávať trochu menej a dokonca na chvíľu sme mlčali, mal som neskutočnú chuť pobozkať ho. Veľmi mi to chýbalo. A moja skúsenosť mi aj tak hovorí, že netreba tak veľa váhať a treba skôr robiť to, čo nám srdce káže. Ale žiaľ, výnimka potvrdzuje pravidlo. Pobozkal som sochu. Peknú vo svojej chladnej kráse...
Tak som sa teda odtiahol a začal prepínať televízne programy. Niekto nepríčetne drhne záchod, niekto vysáva, niekto zúrivo masturbuje, ja prepínam televízne programy. Teda, keď nie som sám. Inak spievam falošne, nahlas a revem pri tom. Po desiatich minútach som sa ho spýtal, kedy mi ide autobus a on mi povedal, kde nájdem vytlačené cestovné poriadky. Zistil som, že o necelých dvadsať minút, tak som sa obliekol.
- Čo je, Jeanvilko? Veď sa nemusíš hneď hnať. Máš ešte trochu času.
- Tak ale zas tak veľa nie. Ak mi zdrhne, budem tam mrznúť dvadsať minút...- Dobre, ale nepôjdem ťa odkopnúť až na zastávku, - povedal, ako keby niekedy šiel..., - ale pôjdem kúsok s tebou.
- Super, - milujem to slovo. Poznáte niečo viac ironické?
Po ceste po schodoch sa ma spýtal, či sa niečo deje. Pretože sa mu nepozerám do očí a vyhýbam sa jeho pohľadu.
- Môžem sa ti pozerať do očí, ale keď sa zdrbem, pôjdeš so mnou do nemocnice.
A bolo, na pár sekúnd sa ma nespýtal nič. Len niečo neskutočne nepodstatné sa stalo témou nášho rozhovoru. Potom sa ma ešte raz spýtal, či mu poviem, čo sa stalo alebo či sa zas dozvie cez internet. Ja som mu len povedal, že sa pýtať nepotrebuje. A on celú vec zbanalizoval. Povedal mi, nech si dávam pozor, aby ma nikto neprepadol a že je rád, že sme sa stretli....
Na druhý deň sa náš rozhovor cez internet už nedal vydržať. Plný jeho pasívnej agresie a potom starého známeho vyčítania, že som mu pokazil deň. Zavolal som mamine, spýtal sa jej, či môžem prísť a keby som prišiel, či by mi dala na spiatočnú cestu. Potešila sa, že prídem, ale povedala mi, že teraz minula posledné peniaze z výplaty a že si požičala poslednú stovku...
O niekoľko hodín som už ale klopal na jej dvere a užíval si 24 hodín, ktoré mám aspoň trochu ďalej od problémov... A vlastne tento blog píšem v autobuse späť, ako sa mi vybíja baterka...
Ale aj keď je Bratislava plná vecí, ktoré ma za krátku dobu zmenili a plná ľudí, ktorí mi ublížili a aj keď je to samo o sebe vlastne strašné mesto, ma neuveriteľnú charizmu a vždy, keď sa sem vraciam, cítim sa aspoň niekde doma...
Komentáre