Denník úchyla

Nepísal som sem už dlho, no spomeniem, čo mnou otriaslo v posledných dňoch a týždňoch...
Cez Veľkú Noc som trávil takú tu depkoidnú noc pri internete, keď sa na jednom nemenovanom zoznamovacom serveri prihlásil človek so sympatickou fotkou. Spravil som, čo robím v takom prípade vždy, pozrel som profil a rozhodol som sa napísať mu. Wow, pekný a milý zároveň. Očividne, na prvý pohľad sa dá zaľúbiť aj cez internet (veď už sa mi to parkrát stalo), ale po 48 hodinách sme sa dohodli, že sa o pár dní stretneme. Avšak ani jeden sme to nevydržali a tak sme približne 60 hodín od našich prvých písmeniek stáli jeden druhému tvárou v tvár.

Obaja sme boli zo seba nadšení, a nevedeli sme sa dočkať, kým sa uvidíme znovu. A keďže sme znova nevydržali, stretli sme sa o dva dni neskôr (no stále skôr ako bol pôvodný stanovený dátum nášho prvého stretnutia). Po neblahých skúsenostiach si už dávam pozor na city a na slová, nemýlim si lásku so zamilovaním, ale dotyčný si toľko starostí nerobil. Počúval som, aký som úžasný, aký inteligetný, aký pekný, až som tomu začal veriť... A potom, hodinu po tomto stretnutí som sa zveril s tým, že mám pocit, že si okrem lichôtok nemáme čo povedať, že by sme mali niečo vymyslieť. Ale reakcia bola neuveriteľná.

Rozchod. Teda ak sa to dá nazvať po ani nie týždňovej známosti. Že vraj si zaslúžim viac ako jeho. A že sa ospravedlňuje. Chcel som si dávať pozor na sklamania tohto typu, preto som ani hneď na začiatku veľa neočakával, ale čo z toho, keď k vám aj cez to brnenie dokáže niekto preniknúť? Bolelo to... Dlho. Dlhšie ako sme sa vôbec poznali.

Je síce pravda, že ešte v ten večer mi Kely pomohla aspoň úprimným telefonátom, ale, žiaľ, tým to skončilo. Vďaka organizácií vyučovania sa vidíme málo, no mám pocit, že to ešte redukuje aj ona sama. Ale to ochladnutie medzi nami som už pred časom spomínal...

A čo prišlo potom? Pred týždňom cez víkend zomrel otec mojej spolužiačky. Kedysi by som napísal najlepšej kamarátky, teraz spolužiačky. Pred dvoma rokmi sme sa proste prestali kamarátiť kvôli názorovým a hodnotovým rozdielom a je tomu tak doteraz. Jej otec, nech mu je zem ľahká, bol chirurg známy v celom meste, no posledné roky trpel na rakovinu. A pred týždňom proste zomrel. Dozvedel som sa to až v pondelok po príchode do školy. Z čoho som bol však prekvapený, bol oznam na tabuli s odchodmi autobusov do dediny, v ktorej sa pohreb koná. Aj keď pravdu povediac, viac ma zaskočilo, že na pohreb išli všetci. Úprimne, prišlo mi to najprv ako vtip. Mám ísť na pohreb niekomu, koho som stretol dvakrát v živote (a to je ešte rezerva, lebo pamätám si len na jeden krát)?

Avšak, vtip to nebol. V jednom rozhovore som povedal niečo, z čoho vyplynulo, že nejdem a spolužiačka sa osopila, že to čo mienim.. Tak som jej povedal dôvod, že toho človeka nepoznám a na pohreb pôjde celá nemocnica, celá jeho rodina, susedia, známi, ja tam budem len zavadzať a navyše by som sa cítil ako pokrytec. "Veď sa tam ide kvôli nej, " bola jej reakcia. Úprimne, čo je toto za argument z úst baby, čo "jej" väčšinu času nadávala do blonďavej kurvy z dediny? Teraz tam ide, lebo práve jej oporu "ona" potrebuje?

Na obede za mnou prišla Kely (ktorá sa nášmu stolu vyhla aj po ďalšie dni) a spýtala sa, že či idem na druhý deň hneď ráno do školy v obleku. Povedal som jej, že na ten pohreb nejdem. "To vážne?" spýtala sa a ja som jej potvrdil, že áno, že naozaj nejdem. "To prečo?" spýtala sa presne tým tónom, ktorý ma dokáže neskutočne vytočiť. "Pretože som jej otca stretol dvakrát v živote a ani netuším, ako sa volá krstným menom, " zodpovedal som jej otázku. "Veď aj ja som ho stretla dvakrát, " toto ma takmer rozosmialo. Tak som sa spýtal, že prečo tam teda ide ona. "Patrilo by sa." Táto jej odpoveď mi trochu uľavila. Nemá dôvod, ide tam len preto, že tam idú "všetci".

A dnes, som si prečítal jej blog, v ktorom ju "jedna udalosť sklamala, a to veľmi." Veď prečo nie, vždy je lepšie si uľaviť na internete ako do očí priateľa. A vlastne to je aj dôvod, prečo to píšem sem a nehovorím to jej. Už mi za to nestojí. Jednoducho, je to už takmer rok, čo naše priateľstvo upadá a toto bola posledná kvapka.

Ale aby to nebolo také úboho víťazné, musím dodať, že sa (nielen kvôli tomuto) cítim sám a bezradný... Ako sa spieva v jednej krásnej pesničke:

How come no-one told me
All throughout history
The loneliest people
Were the ones who always spoke the truth
The ones who made a difference
By withstanding the indifference
I guess it's up to me now....