Denník úchyla

Jedného krásneho dňa, bol prvý skutočne horúci deň a približne dvadsiaty utorok v roku, som maturoval z posledných dvoch predmetov. Boli to tie ťažšie, preto o stresu nebolo núdze. Boh mi doprial vybrať si ľahké otázky a okolo štvrtej som mal po všetkom. Zmaturoval som. A tak, ako som o tom takmer ani nesníval. Samé jednotky. Aj keď mi to asi nepomôže presadiť sa, jednu vec, dôležitú vec mi to dalo. Pocit, že to nebolo zbytočné a že naozaj niečo viem.

Po ceste domov som začal pociťovať niečo, čo som dovtedy nepoznal. Zrejme pocit slobody. Ak by som nechcel, nemusel by som už nikdy vkročiť na školskú, akademickú pôdu. Prešiel som "skúškou dospelosti" a som voľný. A práve teraz ma bolia uši, prechádzam totiž jedným z najdlhších železničných tunelov na Slovensku. Ale ako som sa sem dostal? Tak pekne postupne.

On, človek z oblakov, ktorému už konečne dám nejakú prezývku, povedzme Pegas, sa mi ozval takmer po dvoch dňoch, počas ktorých mi chýbal kontakt s ním. Bol totiž v Miláne a práve teraz by mal vzlietnuť smerom do Egypta. Chýbali mi naše písané rozhovory plné jeho som-nad-vecou a mojej nespokojnosti s ním. Prišiel som domov a pocítil som, že potrebujem odísť. Potrebujem tú slobodu prežiť. Ale kam? A zrodila sa dilema.

Pôjdem do mesta, ktoré je síce vzdialené viac ako sto míľ? Áno, to mesto je úžasné, pretože sa dokážem stratiť v mori jeho možností. A je tam Pegas. Ale chcem naozaj byť teraz s ním? Chcem podstúpiť to, že mi oznámi, že by síce strašne chcel, ale nemôže mi robiť spoločnosť, lebo ide von s jedným zo svojich tisíc kamarátov? Napriek tomu, že som si o pár sekúnd uvedomil, že v dobe, kedy by som sa tam dostal, by bol už niekde pri Afrike, odpoveď bola dôleižtá. Asi nie. Žiaľ.

Ale kam mám ísť? Slovensko dobre nepoznám a v dobe, kedy by som bol niekde 200 km od domova, by som spanikáril a chcel sa vrátiť späť. Stačilo chvíľu rozmýšľať a potom odpovedať. Otázkou však nebolo kam. Nie, tým skutočným rozhodnutím bolo, s kým.

Par krát som vzal do ruky telefón a potom ho znova položil. Napokon som ale zavolal Marekovi. Áno, človeku, na ktorého sa snažím rok zabudnúť. Na človeka, o ktorom sa presviedčam, že nie je ten pravý. Bolo by to totiž príliš nepohodlné.

Skôr, ako som sa ho stihol spýtať, či už pil, som sa dozvedel, že je v srdci našej krajinky. Nielen, že nie je doma, ale ešte ďalej. Nápad na výlet teda padol. Teda až do doby, kedy som mu, o tom povedal. Pozval ma na večeru, ale odmietol som. Ako správna dáma.

Po pár sekundách nervozity som naťukal istú internetovú adresu a zavolal Marekovi.

- Vlakom som tam o tri hodiny.

- Dobre!

- Ale je to hlúposť. Som chuj, strašný chuj. Budeš od toho očakávať niečo iné, ako to bude.

- No tak, vôbec nie.

- Ja fakt neviem. Prepáč.

A takto chvíľu pokračoval náš rozhovor a asi v telefonáte číslo štyri som mu oznámil, že o pol deviatej budem v troch štvrtinách cesty. Súhlasil.

Obliekol som sa, zbalil notebook, doma oznámil, že idem zapiť úspech s kamarátmi a možno prespím. Nie, že by som už nebol dospelý a viacmenej si nemohol robiť čokoľvek chcem, nechcel som vysvetľovať kam a prečo tam idem. To by bolo totiž obzvlášť zložité, hlavne, keď sám odpoveď nepoznám.

O hodinu som sa ocitol v meste, kam som ešte pred pol rokom chcel ísť študovať a zároveň v meste, kde býva Marek a kde som dúfal žiť s ním. To ale bolo ešte dávnejšie a teraz sú veci úplne inak. Vyšiel som zo železničnej stanice a šiel sa prejsť. Vzduch voňal prichádzajúcim letom, obloha žiarila rozliatym slnkom a ja som kráčal pár centimetrov nad chodníkom. Zavolal som Alici, ktorá očividne až do zazvonenia mobilu plakala. Upokojil som ju a snažil sa presvedčiť, že zo slovenčiny zmaturuje. Je definitívne najmúdrejší a najinteligentnejší človek, akého poznám, a preto trpí pocitom, že nič nevie. Potom som si kúpil zmrzlinu. Jogurt a zeleného jablko. Bola super. Vo výkladoch boli tablá. Pozeral som teda na ľudí, čo možno práve teraz niekde zažívajú svoj pocit slobody. Nikdy som si poriadne nevšimol, ako krásne môže byť jedno popoludnie. Práve svojou všednosťou. S obdivom som sledoval ľudí popíjajúcich kolu niekde na terase, človeka, čo telefonuje z telefónnej búdky (čo je mimochodom už asi naozaj rarita) a človeka, čo ide len tak domov po dni plnom práce.

Posedel som v parku a zrazu som si uvedomil, že za sedem minút mi odchádza ďalší spoj. Šiel som teda k stanici a zistil, že do odchodu sú to len dve minúty. Netušil som, odkiaľ odchádza, preto som rýchlo povedal milej tete za okienkom, kam idem, podal peniaze a spýtal sa jej, či vlak ešte stíham a odkiaľ ide. Keď mi dala tieto informácie, poďakoval som jej a pobral som sa od okienka. Zakričala, že som si zabudol počkať na lístok, ktorý som teda rýchlo schmatol, znova som jej poďakoval a utekal. Netušil som, kde sa dané nástupište nachádza, tak som to riskol a vošiel do podchodu. Našťastie to vyšlo a keď som bol asi 50 metrov od schodov, začul som píšťalku. Čo najrýchlejšie som teda vybehol hore a zakričal na sprievodcu vytŕčajúceho z vagónu, či ešte stíham. Odpoveď bola kladná. Vbehol som dnu a po uistení sa, že som v správnom vlaku, som si našiel kupé. Vždy som mal slabosť pre bledookých blonďavo-ryšavých ľudí, a tak som vošiel do predposledného kupé a začal písať to, ako som sa sem dostal. Milý človek už odišiel a vošiel niekto, kto má zelené oči a tmavšie vlasy. Je však krajší a keby som nebol zbabelý, dal by som sa s ním do reči. Mimochodom, tiež má laptop. Možno by sme sa k sebe hodili a možno je on ten, koho hľadám. To nie je ale isté. Isté je len to, že o štyri minúty vystupujem, preto idem schovať notebook, nech nemusím znova bežať.