Denník úchyla

Bolí ma dnes pol dňa chrbát spôsobom, že by som sa radšej nechal mučiť a spriaznená duša vám poradí krompáč. Veď haha, som vtipný a ty sa tvár, že ti môj humor pomohol nemyslieť na to, že ťa pichá pozdĺž chrbtice a pri pohybe ešte viac. Svoju prácu... mám rád. Trochu. Zarobím si slušne na študenta bez kvalifikácie, no práca je náročná, vyčerpáva a zovšadial sa valí vodopád kritiky. - Som im povedala, keď ešte raz mi toto povie, ja odídem, - povie kolegyňa, ktorej lezie na nervy rýpanie lepšie platenej kolegyne, ktorá sa má ako jediná čas nudiť. - Veď ja sa už vôbec neteším do práce. Kedysi v pohode, teraz mám hrôzu, čo mi zas kto vytkne, - konštatujem a premýšľam, prečo nedodať - nevidím to na dlhú budúcnosť v tejto firme. Dám výpoveď? Povedzte to spolu so mnou, drahá porota... Nie! Dôvod je prostý - peňazí nie je nikdy dosť a nájsť si flexibilnú prácu s primeraným finančným ohodnotením je náročné. Žena môjho otca, volajme ju Edita, mi po troch mesiacoch poslal na účet 120€. Samozrejme na druhý deň mi otec volal, že mi posielali peniaze a vyslovene čakal na reakciu. Skúsme: - Ďakujem ti krásne. Je super, že keby som mal žiť z vašej almužny, tak som dávno na ulici, ale ste super. Síce mama zo svojho mizerného platu živí seba a brata a nech je čokoľvek, vždy mi nanúti aspoň 20€, čo je pre ňu strašne veľa.. Vy ste mi dali za tri mesiace až 120€ z platu dvoch ľudí, ktorí živia len seba. A čo tam po papieri, že ma máš v opatere ty, čo potom, že máš povinnosť ma živiť do 26ky a čo z toho, že ste radi, že ste sa ma krásne rýchlo a efektívne zbavili. Ďakujem. Pre pokoj v duši, nedostatok astertivity a na nepobavenie ľudí naokolo dajme reálne, prázdne a trápne: - Ďakujem. Stretol som sa dnes s dvoma najlepšími kamarátkami (Kelly a Alicou) a zo dve hodiny sme strávili sledovaním parkuru, z čoho sme reálne zachytili možno desať jazdcov, pretože zvyšok času sme sa živo a sústredene rozprávali. Bolo to ako za starých čias, keď nám rovnako ušli tri štvrtiny výkladu postupu výpočtov iracionálnych nerovníc. Ale uvedomil si, aké je to vzácne a ako veľmi človek potrebuje niekoho, s kým je sám sebou a pät hodín ubehne ako pár minút. Priateľstvá nenadväzujem často. Síce to veľmi dobre neviem, ale na ľudí som tak náročný, že to ani často skúšať nemusím. No každú prehru beriem ťažko. - Nepôjdeme von? - No jasné, pôjdem veľmi rád.. Ale teraz mi to - po desiaty krát - vôbec nevyhovuje. Teším sa na budúce. A stačí mi, zanevieram. - Stretneme sa? - To isté som chcel navrhnúť... Ale vieš, musím byť doma... - lebo medveď. Neriešim, škrtám zo zoznamu kandidátov, no nedokážem to pravidelne zapíjať či masturbovať na anonymnom video chate. Chcem len ľudský kontakt - plný spontánnosti, dobrej nálady a času, ktorý uteká prirýchlo...