Denník úchyla

Nedávno som sa náhodou dostal k úžasnej klavírovej skladbe Comptine D'un Autre Été : L'aprés midi od Yanna Tiersena. Takéto piesne sa mi vždy veľmi páčili a do tejto som sa zamiloval. Neskôr som zistil, že je z filmu Amélie (u nás to bolo Amélie z Montmartru). A napriek tomu, že už som v učení na maturity v riadnom sklze, som si povedal, že však čo, stiahnem a pozriem. Veď film, ku ktorému bolo zložené niečo tak krásne, nemôže byť zlý. Tak sa mi to podivuhodne rýchlo stiahlo a ja som sa ponoril do deja...

Ten film bol jednoznačne najlepším filmom, aký som kedy videl. Už pár minút po začiatku mi do očí nahrnula slzy scéna, v ktorej sa odkrýva dokonalá jednoduchosť, naivita a akési rojčenie Amélie.. A samozrejme, v pozadí hrá tá úžasná hudba... Slovami sa nedá opísať, ako na človek zapôsobí, keď vidí niekoho, na koho sa tak veľmi vo vnútri podobá, ale nedokáže a bojí sa to dať najavo.

Je to neuveriteľné, keď sa vám pred očami odvíjajú udalosti, ktoré veľmi ľahko opisujú absurditu tohto sveta a prepojenosť ľudí, ktoré ste vždy potichu, niekde vo vnútri pozorovali a báli sa o nich hovoriť, pretože sú nereálne, šialené... A prosto absurdné.

Okrem tohto verného podania krásneho kolobehu smutných udalostí na mňa film zapôsobil aj nádhernou zápletkou okolo stretnutia toho pravého. Práve teraz prežívam obdobie, kedy sa snažím uvedomiť si a presvedčiť samého seba, že ten princ, na koho čakám, neexistuje a človek si musí všímať každého naokolo a brať to, čo sa mu naskytne. No nie, teraz to už asi nedokážem. Ako som niekde čítal, tento film vás navždy zmení. A mne prinavrátil nádej, že aj tí najčudnejší ľudia na svete majú niekoho, kto ich pochopí bez slov, kto bude zbierať fragmenty ich náznakov, kto sa nevzdá, kto bude bojovať, kto príde znovu zaklopať na dvere a kto ich, stále bez slov, dokáže ľúbiť presne tak, ako treba...