Denník úchyla

Keďže to má ešte namierené k rodine a sem prišiel až večer, rozhodol sa prespať v hoteli. Preto sme dnes ráno mali približne hodinu na stretnutie. Našli sme si lavičku v jednom malom prázdnom parku, sledovali autá, ktoré išli kolo, ľudí, ktorí šli okolo a ja som nenápadne rozprával okolo toho, kedy sa uvidíme, ak sa uvidíme.

"Leto bude busy, " bola odpoveď na nepoloženú otázku. "Ty sa venuj škole," bola ďalšia. Samozrejme, o tri týždne budem mať práve po maturite a čo potom? Štyri mesiace čas. "Nájdi si brigádu a niečo si zarob." Zopár ďalších viet a opretý o jeho rameno som pozeral na zem. Tieň stromu popretkávaný lúčmi svetla a obavy, že som znova spravil tú istú chybu. Že som očakával, čo mi nikto nesľúbil...

Na železničnej stanici boli lavičky len v tieni, tak sme si sadli na betónový kvetináč a rozprávali sa. Prišiel vlak, na ktorý som sa pozeral bez mihnutia oka. Uvedomil som si, že sme presne ako vlaky a vzťahy medzi nami závisia od náhodných výhybiek. Ak sa stretneme v tom istom smere, na rovnakej dráhe spojíme sa a do cieľa dorazíme rýchlejšie. Ak však obaja ideme rôznymi smermi, zabolí to, zídeme z koľají a na chvíľu sa všetko zastaví...

Neprešli ani dve minúty a bez ohlásenia prišiel ten správny vlak. Malé objatie, kroky po schodoch do vagónu, pár úsmevov okno-zem a potom už len zvírený vzduch.

(The Rosebuds - Hold on to this coat)
Ďakujem Bohu, že môj MP3 prehrávač nepodporuje funkciu ochrany sluchu znížením nadmernej hlasitosti, pretože len tak som čiastočne prehlušil krik môjho srdca a ďakujem za slnečné okuliare, ktoré dokážu skryť slzy. Hm, možno som len precitlivelý zo všetkého toho stresu okolo prijímačiek na vysokú a maturít...

V každom prípade, netuším, kedy sa stretneme znova a či vôbec. Neistota je jedna z najhorších vecí na svete, a preto človek niekedy nemá na výber a jediné, čo môže spraviť, je čakať.