Denník úchyla

Sú to presne tie dni, keď sa všetko zdá byť v poriadku. Dni, kedy má človek aspoň toľko šťastia, že nemyslí na negatívne veci. Ale ako dlho to môže trvať? Ako nám život neustále pripomína, asi tak 16 hodín a 43 minút.

Ako som už spomenul, nutkanie kontaktovať Mareka sa mi podarilo potláčať len na Valentína. Keď som sa teda na druhý deň v piatok zobudil, po ceste do školy som si bol akosi čudesne vyrovnaný s tým, že mu zavolám. A tak sa aj stalo.

Štvrtok začal celkom dobre. Do školy idem až neskôr, takže som sa trochu lepšie vyspal. Napriek tomu som však takmer nestihol prísť načas. Ale tak dajte polhodinu naviac závislákovi na internet a takto to dopadne... Až po príchode do triedy som si uvedomil, že je Valentín, keďže zopár ľudí malo na lícach nalepené srdiečka. Prevažne fialové, červený lepiaci papier zrejme vždy na začiatku februára zdražie, takže si potom musia ľudia vystačiť s niečim, čo zdiaľky pripomína skôr bradavicu ako papierové srdiečko prilepené na líci.

Nestáva sa často, aby ma niekto videl na bicykli a už vôbec nie, aby ma na ňom niekto videl jazdiť. Aj keď, ak nerátam volejbal, je to pre mňa najbližšie, ako sa k športu a k zdravému životnému štýlu dostanem. Pondelok bol však iný. Tlaková výš a vonku konečne jasno. Počas toho, ako šla Alica na výtvarný krúžok dokončovať svoju prácu k téme povrchy, čiže dokresľovať rybie šupiny - poznám ju relatívne dobre, no som znepokojený, či netrpí nejakou úchylkou - mi zavolala a povedala, nech si takýto pekný deň užijem.

(Bob Sinclair feat. Dolarman and Big Ali – Rock This Party) Všade už bolo zhasnuté, no v byte bolo ešte cítiť náladu po čerstvo skončenej rodinnej „get-together“. V jednej izbe na zemi láskal oslávenec muža viac ako dvojnásobne staršieho. Každému by bolo jasné, že po tom túžil už strašne dlho. Celé telo sa mu chvelo vzrušením. Cítil, ako jazyk štyridsiatnika s istotou vyvoláva v jeho tele rozkoš, ktorá čoskoro exploduje.