Denník úchyla

- Prosím?
- Čau.
- Čau, - ozvalo sa po krátkej pauze.
- Ako sa máš?
- Ceeelkom dobre, - odpovedal s úsmevom v hlase, - a ty?
- Dá sa. Všetko po starom. Takže ako vždy, - v mojich odpovediach sa začali objavovať neúspešne skryté náznaky nervozity.
- Škola v pohode?
- Hej.
- Tak to je fajn.
- Ako si prežil Valentína?
- Pekne.
- Bol si s tým svojím?
- Áno, - ozvalo sa po chvíľke zaváhania. - A ty? - v tejto otázke však nebolo zaváhanie ale akási trpkosť.
- Bol som sám.... Je lepší ako ja? - spýtal som sa narovinu.
- Taak... no..., - chvíľa mlčania - Všetko má svoje pre a proti.
Odpoveďou som bol dosť zaskočený. Očakával som chválospevy...
- A povieš mi? - spýtal som sa.
- Čo? Tie klady?
- Tie zápory.
- Noo, nie je taký pekný ako ty. A zďaleka nie tak dobrý v posteli ako ty.
- Vďaka, - ozvalo sa po mojom úprimnom chichotaní, - Vieš, ako človeku zdvihnúť náladu.
- Ale ja si ho ešte vycvičím.
- A mňa si si tiež vycvičil?
- Nie. Ty si sa vycvičil sám... A-alebo ťa vycvičil niekto predo mnou.

Takto náš rozhovor pokračoval až dovtedy, kým som neprišiel do školy. Vlastne ešte asi 5 minút som s ním na chodbe telefonoval. Pocítil som znova také to nádherné šteklenie v bruchu. Túžbu objať ho. Veď nám bolo tak krásne. Pravdu povediac, už som si počítal dni, ktoré sa mi podarilo stráviť úspešným odolávaním chceniu zavolať mu. Teraz som však mal v hlave len to, že človek nevie, ako má niečo rád, až do momentu, kým mu to nevezmú. Chcel som o neho bojovať. Chcel som ho očariť svojím úsmevom, svojou inteligenciou. Chcel som ho objať a pobozkať. Tak dlho som nikoho nebozkával tak skutočne. Doteraz som to boli bozky buď chladné alebo také, že sa mi nepáčili. Nebolo v nich proste to osudné spojenie.

- Prečo ma niekedy nepozveš na kávu? - opýtal sa Marek asi tak uprostred rozhovoru.
- A prečo ma ty niekedy nepozveš na kávu?
- Nooo, dobrá otázka. Mám?
- Hej.
- Kedy?
- Kedy chceš. Mám stále čas, - zaklamal som.
- Čo keby som sa ti zajtra ozval? Vieš, chýbaš mi, chcem sa s tebou porozprávať.
- Fajn. Ale, - zháčil som sa - neber to ako istú vec. Vieš, možno ma to prejde, veď ma poznáš. Nechcem, aby si bol nahnevaný.
- To je v poriadku.

Vlastne sa okrem toho už nič vážne nestihlo prebrať, teda akurát mi stihol na konci naznačiť, že so mnou už nič nechce mať. Ale ja som to nebral úplne vážne. Jednak ja s ním tiež už čiastočne nechcem nič mať a na druhej strane som si istý svojimi mužsko-ženskými zbraňami a tým, že im odolá.

Deň v škole vlastne ušiel dosť rýchlo. Alica odchádza na celé prázdniny lyžovať niekam do Álp, takže prázdniny zrejme strávim doma. Kely bude s priateľom. (Teda to som si aspoň myslel. Teraz už vďaka jej blogu viem, že jej priateľ práve v tomto momente dorazil do Číny.)  Okolo jednej som sa ocitol na autobusovej zástavke a Alici odchádzal autobus, tak mi rýchlo popriala pekné prázdniny a odišla. Akosi vo mne ešte doznieval ten čudný Valentín, tak som nedokázal byť taký milý ako obvykle. Poobede ma však zavolala von. S návrhom som súhlasil, aj keď by som radšej trávil doma čas onanovaním. Ale zrejme výčitky zvíťazili.

Počas toho, ako som šiel na miesto stretnutia alias Randezvous point som zdvihol telefón a vyťukoval Marekovo číslo. A to doslova, nemám ho totiž v zozname. Chcel som mu povedať, že som si to rozmyslel a mám znova pocit, že je to slizký človek a ja nemám o neho záujem (alebo gule riskovať). Nezdvíhal. Tak som ďalších 5 minút nemohol vyhnať z hlavy obraz Mareka, ako jebe so svojím milým.

S Alicou sme sa rozhodli, že pôjdeme do Tesca, keďže vonku je strašná kosa, fučí a začína snežiť, čo by pred pár dňami nečakal ani Iľko. Po vystúpení z bezplatného Tescobusu sme však narazili na našu vynikajúci priateľku a dlhoročnú spolužiačku Macku. Maca je skvelá, usmievavá a bucľatá osôbka so skvelým zmyslom pre humor a ešte krajším smiechom. Ak nie ste inteligentný a nerozosmeje vás jej vtipná poznámka, určite tak spraví jej smiech. Maca čakala na autobus, ktorý ju zadarmo privezie domov, kde si užije prázdny byt, keďže rodina sa nad ňou zľutovala a neprinútila ju tiež ísť na ich rodinný dom do jednej dediny pri meste. Keď sme trošku pokecali, vymrzli a prišiel autobus, rozlúčili sme sa, ja a Alica sme jej popriali šťastie pri skúškach na vodičák a upaľovali sme do vykúreného nákupného strediska.

Okrem pizza koláču a syrovej žemličky, sme nekúpili nič, ale boli sme plnší o zopár zážitkov s vianočným výpredajovým zbožím. Keď sme sa cez zimu predrali až do mesta, šli sme si pre zmenu sadnúť do zafajčeného podniku. Smiali sme na všetkom možnom, čo nás napadlo. Tieto rozhovory mi budú chýbať, ak budeme chodiť na výšky, ktoré budú deliť stovky kilometrov. Napokon prišiel čas a Alica išla na autobus. Možno som cez tie miniatúrne vločky videl zle alebo mi stúpol do hlavy ten nealkoholický punč, čo sme mali, no na pár okamihov by som prisahal, že Alica mala v očiach pohľad zamilovanej osoby. Ten, v ktorom je vyvolená osoba krajšia a tá jediná, na ktorej záleží. To ma trochu zneistilo, a tak som rozlúčku urýchlil. Už druhá čudná rozlúčka s ňou tento deň....

Počas krátkej cesty domov som znova zavolal Marekovi, no ten nedvíhal. Avšak v momente, kedy som dal mobil dole z ucha, zdvihol to. Tak som mu v zime, trochu trasľavým hlasom a s balzamom, ktorý sme kúpili pred rokom na Valentína, na perách povedal, že to teda zajtra ruším. A on dosť nešťastným hlasom odpovedal, že sa tak veľmi chce so mnou rozprávať. Začal kecať o tom, že jeho chalan je super, ale nedokáže sa s ním rozprávať tak, ako to viem ja.
(Unkle Bob - Swans)
Zdôrazňoval, že síce už nemá o vzťah so mnou záujem, nechce stratiť kontakt a chce sa so mnou občas stretnúť a rozprávať. Do mňa vošla ľútosť, ale aj hnev. Nevedel som prečo, jednoducho som to cítil. Rozhovor som prerušil a keď som bol vo svojej izbe, zavolal som mu znova. Nedvíhal. Namiesto toho poslal SMS: Prosim, neztazuj mi to. Prosim... Zajtra ti zavolam.

Vtedy môj hnev na neho prepukol a zavolal som mu znova s tým, že jednoducho to zdvihne. A zdvihol.
- Pozri, chápal by si to, keby si mal čistú hlavu, - bol som si istý, že je nahúlený.
- Ja ti nerozumiem, hovor pomalšie.
- Že by si to chápal, keby...
- Hovor pomalšie, - prerušil ma.
- Vravím, aby si do piče nehúlil.
- Aha.
- Čo povedal on na to, že sa chceš so mnou stretnúť? - snažil som sa ho dostať do bodu, kedy prizná, že mu o tom nepovedal a ja mu budem môcť do telefónneho sluchátka vykričať, že mu asi nie som taký ľahostajný.
- Verí mi, - snažil sa typicky vyhnúť priamej odpovedi, aby nemusel klamať, aj keď sa v klamaní vyžíva.
- Veď mi povedz, čo povedal na to, že sa chceš so mnou stretnúť?
- Nič. Čo by mal povedať? Povedal som mu, že sa môj bývalý chce so mnou stretnúť a on povedal, že mi verí, - dostal ma jednou vetou. Nevedel som, či klame, či hovorí pravdu, ale dostal ma. Vtedy som sa nahneval ešte viac. Vyzeral som ako ten úbohý, ktorému už samota prerástla cez hlavu a bez rozumu ide prebrať svojho bývalého jeho novému priateľovi. Najviac ma na tom sralo to, že to bola pravda.
- Musím teraz pred ním vyzerať ako totálny kokot, - odsekol som.
- Pomalšie, nerozumiem.
- Že pred ním musím vyzerať ako kokot.
- Nie, on vôbec nevie, kto si a vôbe...
- To mi je jedno! Ide o to, že to nie je pravda, - prerušil som ho. Teda aby som bol presný, kecal som ponad jeho mrmlajúci hlas.
- Ale, no taaaak....
- Boha, Marek, čau, - počkal som na jeho pozdrav, ale ten ako vždy neprichádzal, tak som zložil.

O chvíľu prišla esemeska: No tak mi prepac, ze som niekto co si mysli, ze si uzasny clovek. Svojho zivotneho partnera si sice predstavujem trosku inak, ale napriek tomu ta moc lubim a na tom sa nic nezmeni. Fuck... Chcem sa rozpravat, aj ked viem, ze tebe ide o nieco ine...

To bolo na mňa samozrejme príliš a v amoku som mu odpísal niečo v zmysle, že nemôžem za to, že má problém vyrovnať sa s tým, že s ním už naozaj nechcem nič mať. Ľahol som si do postele a chvíľu čítal Matkinove rady do života, ktoré mi pomohli odreagovať sa od predchádzajúcich udalostí. Potom som ako bábätko bez problémov zaspal...