Denník úchyla

Bolo to pred dvoma dňami, keď som sa chystal do postele po celkom príjemnom dni v škole (ak neberiem do úvahy všeobecný stres pred PFIČ a PEČ a asi štvrtú angínu za posledných 10 mesiacov), prišla mi esemeska od Alice:
Ach, je mi hrozne. :'-( Uz som zjedla skoro polovicu cokolady, vobec to nepomaha...slzy nie a nie prestat...

Ostalo mi jej veľmi ľúto. Je klasický citovo labilný introvert, čiže melancholik a vďaka tomu bývajú tieto smutné stavy veľmi intenzívne. Sám to veľmi dobre poznám... Spýtal som sa teda, čo sa stalo a prečo jej je tak zle. Odpoveď znela:
Ja ani poriadne neviem...Cely zivot je na picu...Asi mi bolo prilis dlho dobre...

Keď som však znovu stlačil Odpovedať  a objavilo sa biele políčko s blikajúcim kurzorom, uvedomil som si, že neviem, čo jej mám napísať. Ako upokojiť človeka, na ktorého práve všetko doľahlo? Dumal som asi 10 minút a potom som si povedal, že jej predsa len musím niečo napísať, inak si bude myslieť, že na ňu kašlem, a takú podpásovku by som si neodpustil...

Zmohol som sa teda na chabé prirovnanie... Život je skutočne ako sínusoída, menia sa len parametre. Ak to mám rozvinúť, tak u každého je iná amplitúda, iný posun na osi ypsilónovej a iná hustota tejto krivky nášho šťastia. A to, že šťastie je pojem relatívny, v tom nehrá rolu. Alici som pripomenul, že ju mám rád a potom už len ticho dúfal, že k-ty násobok tri pí pol dlho nepotrvá a jej vlnovka k nej bude zhovievavá... Tak, ako je ku každému približne 180*60 minút...