Keď som však začal s tým, že si konečne dopozerám už spomínanú epizódu Cashmere Mafia, povedala, že skôr myslela, že budem vonku. Mala pravdu. Bude lepšie ísť sa prevetrať. Tak som o pol hodinu sedel na bicykli, ktorému odporne vŕzga sedadlo, a bol som na ceste na kopec, ktorý sa nachádza blízko mesta.
Na Vyholenom kopci - keby ste videli tie pásy, kde nie sú stromy, názov by vám pripadal odôvodnený - som bol asi štyri krát. Možno päť. Ťažko sa to pamätá, cesta na vrch trvá tak hodinku a človek narazí na zopár úsekov, po ktorých to má chuť vzdať. Avšak ten výhľad na mesto a hlavne ten skvelý pocit, že som to dokázal prejsť až na koniec, tú snahu vynahradia.
Ako som počúval mp3-prehrávač, snažil sa nespadnúť do blata aj s bicyklom (aj tak nevydalo) a dával pozor, aby som príliš neplašil srnky, ktorých som stretol požehnane, som si spomenul na to, kedy som tam bol naposledy. Bolo to s človek, ktorého som ľúbil. Skutočne ľúbil. Nebol môj prvý milenec, nebol môj prvý partner, ale bol prvý, koho som ľúbil. Žiaľ, nemiloval som ho. Som zástancom názoru, že ak človek niekoho miluje, má ho rád takého, akým je. Zbožňuje jeho prednosti a toleruje jeho nedostatky. Ja som však asi až príliš zásadový alebo jednoducho tvrdohlavý, a tak jeho záľuba v pití - citujem "Však len jedna fľaša vína každý deň, za to nie som alkoholik." - a tiež obľuba pestovania a oblbovania sa marihuanou ma napokon utvrdili v tom, že nie je ten pravý. Občas mám ešte stavy, kedy mi chýba jeho krásne objatie, jeho bozky napriek tomu, že neboli dokonalé, alebo jeho malý penis v mojom zadku. Skrátka, takmer všetko sedelo. Len jeho úlety a túžba bývať na lazoch v drevenici, to dojebali. No a ešte to, že bol patologický klamár a sex so svojimi kamarátmi si nahrával na kameru bez ich vedomia. Ak sa ešte potrebujete pýtať, čo je irónia, tak nechápem. Teda aj bez toho nechápem...seba.
Na Kopec som vlastne vyšiel naozaj ťažko, pretože bola zima, všade blato a začínalo pomaly zapadať slnko. Keď som vyšiel hore, od vyčerpania sa mi točila hlava, tak som ledva naťukal esemesku na polo-zamrznutom mobile a poslal Alici. Rýchlo som sa snažil vrátiť, keďže sa začínalo stmievať. Pohľad na mesto, ktoré pomaly začínalo svietiť, bol však uspokojivý. Trochu som túžil byť tam s Alicou, objať ju... Neviem, občas som čudný.
Nasledujúci deň som už nebol taký aktívny, skôr som trpel nechuťou k akejkoľvek činnosti, pocitom zbytočnosti snahy a únavou zo života. Hej, hej, mám len 18 a už som unavený zo života. Deal with it. Deň som skončil tým, že som sa konečne dostal k Mužským interiérom od Matkina a aspoň trochu som vypol od okolitého sveta. Tým, že som nevnímal okolie, som však silnejšie začal vnímať seba a svoje vnútro. Počas čítania sa mi chcelo plakať, ale nedalo sa. Trochu ma to mrzelo, pretože plač by mi pomohol uvoľniť to napätie. Napokon však plač nebol to, čím som nejaké to napätie uvoľnil. Ale čo už, Matkinove opisy sexu sú veľmi podnetivé. Zaspávalo sa mi celkom príjemne, za čo môže pohľad na moju novú červenú lávovú lampu, na ktorú som hrdý.
(David Gilmoure - On An Island)
Tento deň akoby uzavrel sen, z ktorého som mal stredajšie doobedie smutné. Ak vo mne po sne ostane melanchólia, tento sen spravidla zahŕňal sex. Nie, nesmútim preto, že som single a príliš často nesexujem nezáväzne, ale preto, že ma to napĺňa intenzívnymi a neskutočne skutočnými nostalgickými pocitmi, ako to už sny vedia. Samozrejme, tie, ktoré vôbec nedávajú logiku, sú najkrajšie. Mne sa teda snívalo o milovaní s niekým, kto ma enormne priťahoval a miloval som ho. Chcel som, aby mi spravil dieťa, no on si to v poslednej chvíli rozmyslel. Tak trochu sa bojím, že ak by mi tento sen vyložil psychiater, potvrdilo by sa, že som zakomplexovaný chudák.
Potom sa mi však nálada zlepšila a nostalgia zo sna viacmenej pominula. Večer sa to ale všetko zvrhlo vďaka asi piatim vetám. Jediná vec, ktorú mi v tento deň otec povedal, bolo niečo ako:
- Počúvaj ma, to čo si tu ty v noci vysvecuješ?
- Čo? - spýtal som sa nechápavo.
- No v noci ti tu svietila tá lampa.
- No a? - spomenul som si a podráždene som mu odpovedal.
- Tak na noc si všetci zhasnú a ty si necháš zasvietenú lampu. To čo má byť?
- Veď má 40 wattov!
- No, spočítaj si! - zareagoval totálne od veci.
Začal som krútiť hlavou a on odišiel. Zničil mi relatívne v pohode náladu. Dostal som vynadané tónom, akoby som mu nabúral auto, za zasvietenú lampu. To, že mi tu niekedy celú noc ide počítač, ktorý žerie tak 200 wattov pri vypnutom monitore, mu nevadí. Niekedy mám pocit, že vôbec nemá zmysel robiť niečo po vôli rodičom. Aby som bol presný, tak po vôli môjmu otcovi. Všíma si len to zlé a to hlavné mu uniká. A mne vďaka nemu a rozvodu uniklo bezstarostné detstvo a nenarušená psychika...
Komentáre
?! :D